TETA, CHCEM KORUNKU, ČO MÁŠ NAVYŠE!!!

            Tento príbeh vyrozprávala jedna rehoľná sestrička:
            „Nákupy som mala už v kufri auta, už som potrebovala len zaparkovať nákupný vozík na svoje miesto. V „úkryte“ na nákupné koše sedel malý, asi päťročný Róm. Nedalo sa obísť ho, a on ani nechcel, aby ho ľudia obchádzali len tak, bez povšimnutia. Vypleštil na mňa svoje hnedé oči a očividne sa potešil – rehoľné sestry sa spájajú s charitou, s rozdávaním...
            „Ahoj, teta!“ povedal svojím typickým prízvukom a vystrel ku mne ruku. „Ahoj, a ty tu čo sedíš na nákupných košoch?“ usmejem sa a snažím sa nevšímať jeho ruku. „No čakám.“ „A na čo?“ rastie moja zvedavosť. „No, aby som dostal korunku. Nemáš jednu takú, čo nepotrebuješ?“ „A na čo ti bude? Si hladný?“ „To nie pre mňa, teta,“ vysvetľuje. „To je pre apa.“ „A ocko nechodí do práce? Nemá peniažky?“ „Ta hej, on chodí do roboty, ale v krčme má sekeru a nechcú ho tam pustiť... Tak musím pýtať aj ja, aj bratia, aj sestra... Chápeš?“ „A kde sú tvoji súrodenci?“ Obzerám sa dookola. „Tam, kde ja, teta. Jano sedí tam v košíkoch, Amanda tam pri tom žltom aute, Dávid tam, kde je to veľké auto. Vidíš ich?“
            Videla som ich. „A tvoj ocko je kde?“ „Ta, on sedí pri obchode.“ A naozaj. Na múriku, v chládku. V jednej ruke držal pivo a v druhej štangľu salámy bez chleba. Jedol a pozorne sledoval, kto si berie koše a ako dlho sa pri jeho deťoch zdržiava.
            „Počúvaj, a už ti niekto dal korunky, ktoré nepotrebuje?“ Malý súhlasne pokýval hlavou a začal vyťahovať z vreciek 50-centy i 1 eurá. Spolu sme ich počítali... a ja som neverila vlastným očiam. Suma, ktorú syn vyzbieral pre svojho otca, bola viac ako 35 eur. Vynásobila som to piatimi (lebo toľko bolo spolu súrodencov). Prenikol ma nemý úžas.
            Premýšľala som, koľkí v ten deň prispeli k tomu, aby sa otec rodiny dostal naspäť do krčmy. A prišla som k jedného záveru: ak niekto odo mňa bude pýtať korunky navyše, nedostane ich. Premením ich na chlebík a na milé slovo.“